Literatura

Zrcadlo králů

Recenzovaná publikácia je zatiaľ posledným prekladom českého tibetológa a sinológa PhDr. Josefa Kolmaša, DrSc. O význame tejto publikácie svedčí jednak ten fakt, že od vydania diela Tajná kronika Mongolů (preklad P. Poucha) roku 1955 je to prvý český či slovenský kompletný preklad diela, ktoré tvorí súčasť historiografickej tradície danej východoázijskej kultúry či etnika, a jednak to, že kniha tibetského autora Sönam Gjalcchäna (1312-1375) bola zatiaľ preložená iba do mongolčiny, ojratčiny, kalmyčtiny (všetky tieto preklady pochádzajú zo 17. stor.) a v 20. storočí trikrát do čínštiny a dva razy do angličtiny. Pôvodný názov tohto diela, ktoré autor dokončil roku 1368, je Gjalrab sälwä melong (Rgjal-rabs gsal-ba´i me-long, „Zrkadlo osvetľujúce kráľovský rod“), no prekladateľ do češtiny zvolil krátky názov (s. 235). Žáner gjalrab tvorí jeden zo štyroch žánrov tradičnej tibetskej historiografie, ku ktorým patria ešte „životopisy“ (namthar, rnam-thar), „anály“ (logjü, lo-rgjus) a „pôvody buddhistického učenia“ (čhödžung, čhos-´bjung), no ako ilustruje aj recenzované dielo, táto klasifikácia je iba formálna, keďže obsahuje aj biografické pasáže (hagiografie svätcov), časti venujúce sa pôvodu buddhistického učenia v Indii a opisujúce jeho šírenie v Tibete i záznamy písané kronikárskym štýlom. Toto syntetické dielo teda zaznamenáva nielen politické, ale aj náboženské dejiny Tibetu od najstarších prehistorických čias až do 14. storočia. Žáner gjalrab sa v Tibete objavuje na prelome 12. a 13. storočia a niektorí tibetológovia (Vostrikov, van der Kuijp) za model tohto druhu tibetskej historiografickej spisby pokladajú indické vamšávalí.

Recenzované dielo čitateľovi neponúka individuálny pohľad tibetského stredovekého učenca (autora mnohých komentárov buddhistických kánonických diel) na dejiny vlastného štátu a okolitých ríší, ale členenie textu, výber tém reprezentuje tradičný pohľad tibetských vzdelancov na vlastné dejiny a náboženstvo a jeho dielo je do istej miery kompiláciou z iných tibetských prameňov, na ktoré sa v texte odvoláva (napr. s. 30). Prozaický text s veršovanými pasážami je členený do osemnástich kapitol. Úvodná kapitola (s. 9-17), podobne ako v iných tibetských dielach, okrem stručného prierezu tradičnou kozmogóniou a kozmografiou, obsahuje aj krátky životopis Buddhu Šákjamuniho zhrnutý do tzv. „dvanástich skutkov“ (sans. dvádašabuddhakárja) a autor uvádza aj niekoľko alternatívnych dát narodenia a úmrtia Buddhu podľa iných tibetských autorov: podľa tejto tradície žil Buddha na prelome 23. a 22. storočia pred n. l. V súčasnosti sa tradične Buddhov život vymedzuje rokmi 563-483 pred n. l., no medzi buddhológmi v tejto otázke dodnes neexistuje jednoznačný konsenzus. Obsahom tretej kapitoly (s. 26-31) je stručný prierez dejinami najbližších susedov Tibetu - Číny, Tangutska (dynastia Si Sia vládnuca od 9. storočia do roku 1227 v severozápadnej Číne) a Mongolska.

Štvrtá až šiesta kapitola vytvárajú samostatný celok a spája ich postava bódhisattvu Avalókitéšvaru, patróna Tibetu. Text je dôležitým prameňom ilustrujúcim dominantné postavenie, ktoré získava Avalókitéšvara v rámci systému tibetského buddhistického náboženstva. Táto tendencia sa v Tibete prejavuje od polovice 11. storočia, keď sa objavil text diela Mani Kabum (Ma-ni Bka´-´bum), v ktorom hrá kult Avalókitéšvaru dôležitú úlohu a za jeho prevtelenie sa pokladá aj zakladateľ Tibetskej ríše Songcän Gampo (asi 605-650). Tento kult je významnou súčasťou tibetského buddhizmu až dodnes: tibetský duchovný vodca dalajlama je uctievaný ako prevtelenie bódhisattvu Avalókitéšvaru. Text opisuje šírenie buddhizmu v „Snežnej zemi“ (tib. Khawačän, Kha-ba-čan), t.j. v Tibete, ktoré je pripisované Avalókitéšvarovi. Z religionistického hľadiska sú cenné pasáže interpretujúce tibetskú mantru óm, mani padme, húm na s. 36-40. O tom, že text nebol populárny iba medzi tibetskými vzdelancami, svedčí fakt, že príbeh o Kráľovi koní, t. j. jednom z prevtelení bódhisattvu Avalókitéšvaru (6. kapitola, s. 45-50), ktorý kupcom pomohol dostať sa zo zajatia démoniek rákšasí, tvorí ústredný motív známej tibetskej opery (tib. ače lhamo, a-če lha-mo) „Životopis predchádzajúcich prevtelení pána sveta, siddhu Padmasambhavu, ktorý ako chlapec Päma Öbar blúdil po nesprávnej ceste“ (Grub-dbang Pad-´bjung-gi rnam-sprul khje´u Pad-´od log-lam ´phjan-pa´i ´khrungs- rab rnam-thar).

Siedma kapitola opisujúca pôvod Tibeťanov, ktorí podľa tradičných mytologických predstáv vznikli spojením opice (prevtelenia Avalókitéšvaru) a skalnej démonky rákšasí (emanácia bohyne Táry), patrí k najznámejším a najčastejšie prekladaným pasážam tohto diela. Nasledujúcu, ôsmu, kapitolu tvoria legendy o tibetských legendárnych a pololegendárnych vládcoch, ktorí podľa tibetských historikov vládli od r. 127 pred n. l. do začiatku 7. storočia. Najrozsiahlejšiu časť textu, deviatu až šestnástu kapitolu (s. 63-172) tvoria historicky doložené udalosti i legendy viažúce sa k osobe tibetského panovníka Songcän Gampa a k obdobiu jeho vlády, 1. polovici 7. storočia, t. j. k etape, keď sa vytvárali, politické, ekonomické, administratívne a kultúrne základy tibetskej štátnosti. Desiata kapitola pojednáva o vzniku tibetského písma - jeho vytvorenie tradícia pripisuje ministrovi Thönmi Sambhótovi -, o charaktere tibetskej abecedy, o najvyšších administratívnych orgánoch a základných etických a právnych normách. Aj z iných prameňov (napr. čínskych) doložené fakty o dvoch manželkách Songcän Gampa, Nepálčanke Thicün a čínskej princezne Wen-čcheng, autor Zrcadla králů zaznamenáva v dvanástej a trinástej kapitole a tieto skutočnosti rozširuje o legendy spojené s pôsobením tibetského ministra Gara v Nepále a v Číne. Tieto manželky významne prispeli k šíreniu buddhizmu v Tibete, ktorý sa tam podľa dostupných prameňov po prvý raz dostal práve v tomto období, a iniciovali aj postavenie dvoch najvýznamnejších chrámov v Lhase: Thulnang (dnes známy pod menom Džókhang) a Ramočhe. Popis interiéru týchto chrámov (s. 136-140, podobne opis chrámu Samjä na s. 185-191) je veľmi cenným prameňom pre religionistov venujúcich sa otázkam symboliky tibetského chrámu a problémom ikonografie jednotlivých božstiev buddhistického panteónu, ktoré sa v chráme nachádzajú vo forme sôch, fresiek či obrazov (napr. pasáže o Avalókitéšvarovi s jedenástimi tvárami na s. 128-129 a s. 166-169). Vzhľadom na charakteristickú normatívnosť tibetského sakrálneho umenia a vernosť tradícii tibetských umelcov sú tieto opisy relevantné i v súčasnosti. Aj v tejto časti (napr. s. 160-161), ako na mnohých iných miestach knihy, má čitateľ možnosť zoznámiť sa so základnými doktrínami mahájánového buddhizmu, čo iba podčiarkuje didaktický charakter diela. Centrálna úloha, ktorú v texte hrá Songcän Gampo odráža politicko-kultúrnu atmosféru doby vzniku textu. Podľa niektorých autorov (Sorensen) bol iniciátorom napísania textu tibetský vládca Čhangčhub Gjalcchän (Bjang-čhub Rgjal-mcchan, 1302-1364), ktorý uchopil moc od hodnostárov sekty Sakjapa reprezentovanej klanom Khön (´Khon). Sakjapa od polovice 13. storočia do roku 1354 administrovala vnútorné záležitosti centrálneho Tibetu v zhode so záujmami mongolských panovníkov čínskej časti Mongolskej ríše. Obdobie vlády Čhangčhub Gjalcchäna bolo charakteristické obnovou tradičnej tibetskej kultúry, posilňovaním vlastnej identity a politickej moci (Mongoli sa r. 1368 museli z Číny stiahnuť), návratom ku koreňom tibetskej štátnosti a k zakladateľovi Tibetskej ríše Songcän Gampovi.

Posledná, osemnásta kapitolu (s. 173-219), zachytáva okrem panovníkov, ktorí nastúpili na tibetský trón po Songcän Gampovi, aj zánik Tibetskej ríše v polovici 9. storočia a veľmi stručný zoznam mien panovníkov vládnucich v Tibete do 14. storočia. Text zaznamenáva tiež významné osobnosti náboženských dejín: opisuje napríklad pôsobenie v Tibete indického vierozvesta Padmasambhavu (8. storočie), o ktorom sa traduje, že „skrotil“ (tib. dulwa, ´dul-ba) pôvodné tibetské božstvá a zaviazal ich sľubom k ochrane Buddhovho učenia. Tento akt, spolu s výstavbou dvanástich chrámov (s. 124-125), ktoré pacifikovali démonku rákšasí, tvorí súčasť postupnej konverzie Tibeťanov na buddhizmus. Potreba skrotiť pôvodné predbuddhistické božstvá, bola podmienkou vytvorenia posvätného charakteru krajiny, ktorý by zodpovedal buddhistickým predstavám. V tejto kapitole je aj časť venovaná tibetsko-čínskym vzťahom počas vlády dynastie Tchang (618-906), pri ktorej autor ako prameň použil tibetské preklady z čínštiny tých častí Ťiou Tchang-šu („Staré dejiny dynastie Tchang“) a Sin Tchang-šu („Nové dejiny dynastie Tchang“), ktoré sa venujú Tibetu. Spomína sa tu aj čínsko-tibetská mierová zmluva z rokov 821- 23, ktorej dvojjazyčný text sa dodnes zachoval na stéle (tib. doring, rdo-ring, „dlhý kameň“) pred chrámom Džókhang v Lhase. Záver textu tvorí autorov (s. 220-222) a vydavateľov (s. 223-225) kolofón.

Josef Kolmaš text doplnil obsažným doslovom (s. 233-249), v ktorom sa venuje autorovi diela, okolnostiam vzniku Zrcadla králů, charakteru diela, jednotlivým xylografickým vydaniam (prvé sa objavilo až roku 1478) a jeho prekladom. Menšia nepresnosť sa nachádza na s. 234: Sönam Gjalcchän zložil roku 1322 sľub buddhistického laika, tib. geňen (dge-bsňen, sans. upásaka), roku 1328 sa stal mníchom-novicom, tib. gecchul (dge-cchul, sans. šrámenéra) - nestal sa teda geňenom, ako udáva autor - a získal aj mníšske meno Sönam Gjalcchän, jeho vlastné meno bolo Ňima Dewä Lodö (Ňi-ma Bde-ba´i Blo-gros). Roku 1331 sa stal plne ordinovaným mníchom, tib. gelong (dge-slong, sans. bhikšu), a nie gecchulom, ako uvádza autor. Tabuľky s tibetskými legendárnymi a historickými panovníkmi (s. 250- 252) a pojednanie o tibetskom letopočte (s. 253-257) pomáhajú orientácii čiateľa v texte a zoznamujú ho s problematikou tradičného tibetského kalendára. Rozsiahla bibliografia (s. 258-276) uvádza primárne (tibetské a čínske) a sekundárne (v európskych jazykoch) pramene, ktoré sa podrobne venujú rozličným aspektom problematiky zachytenej v recenzovanom diele. Do bibliografie by bolo vhodné doplniť ešte štúdiu Leonarda W. J. van der Kuijpa: Tibetan Historiography, in: Cabezón, J.I. - Jackson, R. R. (vyd.), 1996, Tibetan Literature. Studies in Genre, Ithaca-New York, 39-56. Záverečný menný a vecný výkladový register (s. 280-337) sa iste stane často používaným prameňom na objasnenenie mnohých zásadných pojmov tibetskej kultúry, jej významných predstaviteľov a miestnych názvov.

Zrcadlo králů bolo inšpiráciou a modelom pre neskorších historikov a jeho preklad je významným príspevkom nielen do českej a slovenskej tibetológie a orientalistiky, ale svojím reprezentatívnym charakterom s typickými črtami tradičnej tibetskej historiografie (prelínanie historicky doložených faktov s mytologickými predstavami a motívmi legiend, ktoré často pochádzajú z indického buddhistického prostredia, prepojenie reality s fikciou) každému historikovi zaoberajúcemu sa problémom historiografickej tradície v mimoeurópskych kultúrach a civilizáciách a postavením histórie v kontexte danej kultúry ponúka autentický študijný materiál. Odporúčam ju však do pozornosti nielen historikom, ale aj religionistom venujúcim sa tibetskému buddhizmu, či mahájánovému buddhizmu ako celku. Odhliadnuc od týchto odborných čítaní recenzovaného diela, text stredovekého tibetského učenca v peknom a presnom preklade do češtiny je aj literárnym dielom, ktoré svojím poetickým jazykom a obraznosťou iste osloví, rovnako ako v Tibete, aj „ľudového čitateľa“ (s. 248-249).

Tato recenze byla převzata z Historického časopisu, Bratislava roč. 47 (1999), č. 1.