|
Od vydania poslednej, zaktualizovanej verzie tejto publikácie uplynuli už tri
roky. Medzitým, vo februári 1998, Informačný úrad Štátnej rady Čínskej ľudovej
republiky vydal ďalší dokument (tzv. bielu knihu) o situácii v Tibete pod názvom
Nový pokrok v ľudských právach v Tibetskej autonómnej oblasti. Podobne ako
predchádzajúca biela kniha Tibet - jeho príslušnosť a situácia v otázke ľudských práv
zo septembra 1992, na ktorú bezprostredne reaguje publikácia, ktorú predkladáme
čitateľovi, aj nové čínske stanovisko sa sústreďuje najmä na oblasti ekonomiky,
zdravotníctva a budovania infraštruktúry. Peking teda naďalej pokladá postavenie
Tibetu v rámci ČĽR za primárne ekonomický a finančný problém, a nie za etnický
konflikt. Pre súčasné vedenie štátu, ktoré sa sústreďuje najmä na riešenie ekonomickej
situácie (potvrdila to aj voľba nového premiéra Ču Žung-ťiho na 9. zasadaní
Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov v marci 1998), je zárukou udržania
stability a politickej moci Komunistickej strany Číny (KSČI) trvalé zvyšovanie
životnej úrovne obyvateľstva a tento recept aplikuje aj na menšinové oblasti. Nová
čínska politika voči Tibetu, ktorej základom je šesťbodový program sformulovaný v
máji 1980 vtedajším generálnym tajomníkom KSČI Chu Jao-pangom, obsahuje
ekonomickú (daňové úľavy pre roľníkov a nomádov; flexibilná ekonomická politika
rešpektujúca miestne špecifiká; subvencie centrálnej vlády) aj etnickú dimenziu
(posilnenie autonómnych práv; oživenie tibetskej kultúry a vzdelávania; zvýšenie
počtu tibetských kádrov a odsun časti chanských kádrov), no od jeho uvedenia do
praxe sa realizovali hlavne ekonomické opatrenia a demonštrácie z konca 80-tych a
začiatku 90-tych rokov v Lhase ukázali, že nedôsledné uplatňovanie týchto kritérií a
zostrenie napätia medzi Chanmi (etnickými Číňanmi) a Tibeťanmi v dôsledku
príchodu veľkého množstva Chanov do Tibetu situáciu v Tibete ešte zradikalizovali,
čo dokumentuje aj niekoľko bombových útokov v Lhase za posledné dva-tri roky.
Publikácia Nový pokrok v ľudských právach v Tibetskej autonómnej oblasti síce už
neobsahuje pasáže o historickom statuse Tibetu, ale boj o fyzickú kontrolu nad
územím je aj bojom o kontrolovanie výkladu histórie a súčasných udalostí. Čínska
strana so svojou tradičnou posadnutosťou históriou nemá problém na vybraných
pasážach z čínskych prameňov ilustrovať, že Tibet bol „neoddeliteľnou súčasťou
vlasti“ - tieto pramene totiž reflektujú sinocentrickú koncepciu vzťahov cisárskej
Číny so všetkými okolitými krajinami, podľa ktorej cudzí vyslanci prinášali do Číny
tribút a všetci akceptovali nadradené postavenia čínskeho cisára, Syna Nebies.
Tibetská strana, ako dokumentuje i naša publikácia, má záujem zoznámiť verejnosť so
svojou interpretáciou histórie Tibetu a najmä tibetsko-čínskych vzťahov, no otázka
historického statusu Tibetu nie je z hľadiska perspektívneho politického statusu
rozhodujúca, ten je otázkou vôle obyvateľov Tibetu a prípadnej realizácie ich práva na
sebaurčenie. Tibetská otázka nie je produktom obdobia studenej vojny, takže zánik
bipolárneho modelu usporiadania medzinárodných vzťahov na ňu neposkytuje
jednoznačnú odpoveď. Práve naopak, počet etnických konfliktov po rozpade
komunistického bloku dramaticky vzrástol. Tibetská otázka existovala už pred rokom
1949, keď sa v Číne dostala k moci komunistická strana a základná pozícia
Kuomintangu, ktorý bol v Číne pri moci do roku 1949 a v súčasnosti vládne v Čínskej
republike na Tchaj-wane, je identická so stanoviskom Pekingu: Tibet bol a je
súčasťou Číny. Z hľadiska ďalšieho riešenia statusu Tibetu zahraničnopolitický vývoj
hrá menšiu úlohu a udalosti posledných dvadsiatich rokov svedčia o tom, že zhoršenie
či uvoľnenie situácie v Tibete bezprostredne súvisí s pohybmi na čínskej
vnútropolitickej scéne.
Problematiku Tibetu a Tibeťanov treba vnímať v kontexte etnickej situácie a
menšinovej politiky v ČĽR. Čína je oficiálne „jednotným mnohonárodnostným
štátom“, ktorého všetci príslušníci tvoria súčasť tzv. čínskeho národa (čín. čung-chua
min-cu). Okrem väčšinového etnika (tzv. Chanov), ktoré podľa posledného sčítania
ľudu z roku 1990 tvorí 92% populácie Číny, štát uznáva ďalších 55 národnostných
menšín (čín. šao-šu min-cu), ktorým ústava zaručuje rovnoprávne postavenie. Tieto
síce predstavujú iba 8% populácie, no obývajú dve tretiny územia štátu a navyše sídlia
zväčša v strategicky dôležitých prihraničných regiónoch, kde sa nachádzajú ložiská
nerastných surovín. Špecifikom čínskej koncepcie štátu je, že na rozdiel od Európy,
kde jednotlivé národy postupne vytvárali národné štáty (zhoda štátneho a národného
princípu), sa v Číne teritoriálny princíp stáva štátnym princípom: podľa tejto
koncepcie všetky etniká, ktoré pred rokom 1911 patrili do čínskeho impéria, tvoria
súčasť štátu a pokladajú sa za Číňanov. Napriek percentuálne nízkemu počtu
príslušníkov minorít otázka ich integrácie do spoločného štátu hrá vo vnútornej
politike dôležitú úlohu. Politickým riešením ich postavenia v regiónoch viac-menej
kompaktne osídlených príslušníkmi menšinového etnika je koncepcia regionálnej
autonómie, ktorej najnovší legislatívny základ tvorí „Zákon o regionálnej autonómii
národnostných menšín ČĽR“ (do platnosti vstúpil 1. X. 1984). V Číne existujú
autonómne regióny na troch administratívnych úrovniach - okresy, kraje a oblasti (tie
veľkosťou zodpovedajú provinciám). Tibetská autonómna oblasť (TAO), založená
roku 1965, je jednou z piatich autonómnych oblastí (ďalšími sú Autonómna oblasť
Vnútorné Mongolsko, Ujgurská autonómna oblasť Sin-ťiang, Čuangská autonómna
oblasť Kuang-si, Chuejská autonómna oblasť Ning-sia), ktorých orgány majú v
právomoci formulovať vlastnú ekonomickú politiku, neaplikovať niektoré nariadenie
centrálnej vlády (ak nezodpovedajú špecifikám daného regiónu), právo uzákoniť
používanie vlastného jazyka a písma, právo zakladať školy a zákon ustanovuje, že
predsedom (resp. podpredsedom) administratívnych orgánov majú byť osoby patriace
k národnostnej menšine. Mnohé z právomocí autonómnych orgánov sú však
formulované veľmi všeobecne, často podliehajú schvaľovaniu vyšších (nezriedka
dokonca centrálnych) orgánov, v ktorých sú príslušníci národnostných menšín iba
slabo zastúpení a jednotlivé ustanovenia zákona by si žiadali ďalšie spresnenie.
Navyše tieto orgány predstavujú iba jednu z mocenských štruktúr v súčasnej ČĽR. V
minulosti mali a doteraz majú v rukách moc - hoci v posledných rokoch sa pomaly
oslabuje - predovšetkým orgány KSČI a vnútorné smernice KSČI nezakotvujú
potrebu v oblastiach obývaných menšinami prednostne obsadzovať najvyššie funkcie
príslušníkmi národnostných menšín (v Tibete zatiaľ ani jediný Tibeťan nezastával
funkciu prvého tajomníka KSČI v TAO). Ďalšou veľmi vplyvnou mocenskou
štruktúrou je armáda. Čínska Ľudová oslobodzovacia armáda (ĽOA) sa vzhľadom na
jej čoraz väčšiu angažovanosť v ekonomickom živote a reálnu hrozbu rozkladu
autority KSČI perspektívne môže stať najdôležitejším mocenským faktorom. V ĽOA
je zastúpenie minorít mizivé: roku 1990 bolo v armáde iba 1,4% príslušníkov
národnostných menšín. S ohľadom na tieto skutočnosti je dôsledné naplnenie „Zákona
o regionálnej autonómii národnostných menšín ČĽR“ a uplatňovanie faktickej
regionálnej autonómie národnostných menšín v ČĽR neuspokojivé.
Navyše tento zákon v druhom článku konštatuje, že „všetky regióny s
národnostnou autonómiou sú neoddeliteľnou súčasťou ČĽR“ a právo na sebaurčenie,
t. j. právo národa na nezávislosť, na nezasahovanie zvonka a sebavyjadrenie vo
vlastnom suverénnom štáte, jednotlivým etnikám negarantuje ani čínska ústava (na
rozdiel napríklad od ústavy bývalého Sovietskeho zväzu). KSČI po svojom vzniku
roku 1921 v otázke riešenia národnostnej problematiky síce akceptovala sovietsku
líniu a v svojich dokumentoch menšinám v budúcej „novej Číne“ garantovala aj
právo na sebaurčenie, no od roku 1940 sa riešenie národnostnej otázky presúva od
sebaurčenia (čín. c´-ťüe) k územnej autonómii (čín. c´-č´), ktorá už ostala
definitívnym modelom. Podľa čínskej interpretácie právo na sebaurčenie v ČĽR už
nemá opodstatnenie, keďže všetky etniká sa dobrovoľne rozhodli pre úniu s
väčšinovým národom a ich rozhodnutie je neodvolateľné. Vnútroštátna legislatíva
teda Tibeťanom, ktorí - ako konštatujú autori knihy - spĺňajú kritériá národa, toto
právo odopiera a medzinárodné dokumenty túto otázku jednoznačne neriešia. Charta
OSN síce deklaruje právo na sebaurčenie, no zároveň garantuje aj územnú celistvosť
štátov vychádzajúc z princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí štátu.
Vzhľadom na situáciu, keď na svete žije približne 300 národov, by úplná realizácia
práva národov na sebaurčenie znamenala vytvorenie vyše stovky nových štátov (na
úkor územnej integrity štátov súčasných) a medzinárodné spoločenstvo v zásade
pokladá zachovanie súčasného teritoriálneho statu quo za stabilizujúci princíp, ktorý
hodno uchovať.
Postoj medzinárodného spoločenstva k Tibetu je jednoznačný: nijaká krajina
neuznáva nezávislosť Tibetu a všetky štáty pokladajú Tibet za súčasť ČĽR. Svetové
veľmoci (Veľká Británia, Spojené štáty) diplomaticky neuznali nezávislosť Tibetu
dokonca ani v tom období, keď bol Tibet de facto nezávislý (1913-1950), keďže
oslabená čínska vláda nemala nijakú možnosť zasahovať do ekonomicko-politických
záležitostí Tibetu a iba vo verbálnej rovine opakovane deklarovala príslušnosť Tibetu
k Číne. Napriek vtedajšej priaznivej politickej klíme, keď sa po I. svetovej vojne v
Európe stal základom mierového usporiadania princíp sebaurčenia národov, ako ho
formuloval americký prezident Wodrow Wilson v januári 1918, tibetská politická
reprezentácia nedokázala svojich partnerov presvedčiť o potrebnosti takéhoto kroku.
Tak ako teraz, aj vtedy svetové veľmoci síce vyjadrovali svoj pozitívny a priateľský
postoj k Tibetu, no neboli ochotné podporiť tibetskú reprezentáciu pri presadzovaní
jej politických predstáv. Vo vzťahu k ČĽR má zahraničie aj dnes iné priority: okrem
záujmu umiestniť časť svojej exportnej produkcie na vyše miliardovom trhu, ČĽR ako
stály člen Bezpečnostnej rady OSN v súčasnosti hrá dôležitú úlohu pri riešení
globálnych politických a ekonomických problémov (napr.šírenie jadrových zbraní,
predaj citlivých vojenských technológií niektorým štátom, bezpečnostná stabilita v
juhovýchodnej Ázii, prekonanie finančnej krízy v Ázii). Západné veľmoci nemajú
jasne koncipovanú politiku voči Číne ani v oblasti ľudských práv a náboženských
slobôd, nieto ešte v otázke politického statusu Tibetu. Napriek tomu, že legislatívne
orgány mnohých európskych i mimoeurópskych krajín prijali od II. polovice 80-tych
rokov viacero rezolúcií, v ktorých vyzývajú Čínu dodržiavať ľudské práva a
náboženské slobody Tibeťanov a nabádajú čínsku vládu k dialógu s dalajlamom (v
tejto súvislosti treba pripomenúť aj rezolúciu Senátu Českej republiky z 20. III. 1998),
exekutíva tieto poslanecké impulzy presadzuje pri kontaktoch s ČĽR iba vo veľmi
obmedzenej miere.
Dominantnú úlohu kritika ČĽR v oblasti ľudských práv hrajú Spojené štáty
americké. Najmä americký Kongres a tretí sektor vystupujú veľmi aktívne aj v oblasti
ochrany práv a slobôd Tibeťanov. Najďalej zašiel Kongres v rezolúcii z 28. X. 1991,
v ktorej - okrem iného - uznáva, že „Tibet, vrátane oblastí včlenených do čínskych
provincií S´-čchuan, Jün-nan, Kan-su a Čching-chaj, je podľa uznávaných zásad
medzinárodného práva okupovanou krajinou“ a že „skutočnými predstaviteľmi
Tibetu, uznávanými tibetským národom, sú dalajlama a tibetská exilová vláda“.
Americká administratíva je však oveľa zdržanlivejšia a toto stanovisko si neosvojila.
Po svojom prvom zvolení americký prezident B. Clinton vo vzťahu k Číne vsadil na
vzájomnú spätosť hospodárskych a bezpečnostno-politických otázok s problematikou
ľudských práv. V máji 1993 podmienil ďalšie, každoročne sa opakujúce predĺženie
doložky najvyšších výhod (MFN) pre Čínu aj pokrokom v otázke „ochrany
náboženského a kultúrneho dedičstva Tibetu“ a zlepšovaním ochrany ľudských práv v
Číne, no mizivé úspechy tejto politiky tzv. „komplexného angažovania“
(comprehensive engagement) a tlak americkej priemyselnej lobby spôsobili, že od
roku 1994 sa B. Clinton rozhodol nepoužívať hrozbu ekonomických sankcií na
dosiahnutie politických zmien v Číne a predĺženie doložky už nie je spájané so
zlepšením situácie v oblasti ľudských práv. Tento nový prístup znamenal zhoršenie
postavenia čínskych disidentov a negatívne ovplyvnil aj situáciu v Tibete. Americká
politika voči Číne v Clintonovom druhom volebnom období je charakterizovaná
dôsledným oddeľovaním bezpečnostno-politickej a hospodárskej spolupráce na jednej
strane od problematiky ľudských práv na strane druhej. Napriek tomuto
kompromisnému postoju, za ktorý sa na Clintona zniesla vlna kritiky, v otázke Tibetu
nastal istý pokrok. V jeseni 1997 bol na ministerstve zahraničných vecí zriadený post
mimoriadneho koordinátora pre záležitosti Tibetu (vznik tejto funkcie bol výsledkom
tlaku Kongresu), na ktorý bol vymenovaný Gregory Craig. Jeho úlohou je
koordinovať americkú politiku voči Tibetu (rozhlasové vysielanie, štipendiá pre
exilových Tibeťanov, finančná pomoc) a prispieť k nadviazaniu prerušeného dialógu
medzi 14. dalajlamom Tändzinom Gjamcchom a pekingskou vládou. Návšteva
čínskeho prezidenta Ťiang Ce-mina v Spojených štátoch v októbri 1997 sa niesla v
znamení mohutných protibetských demonštráciií organizovaných mimovládnymi
organizáciami, no na programe rokovania boli najmä otázky intelektuálneho
vlastníctva, postavenia Tchaj-wanu, export čínskych balistických rakiet či vysoký
obchodný deficit USA s Čínou (roku 1996 dosiahol 39,5 mld. $). Istý posun, ktorý
vzbudzuje opatrný optimizmus aj u dalajlamu a exilových politických vodcov, nastal
počas Clintonovej návštevy Číny na prelome júna a júla roku 1998: 27. VI. na
tlačovej konferencii, ktorú čínska televízia priamo vysielala, Clinton verejne vyzval
prezidenta Ťianga, aby „nadviazal dialóg s dalajlamom ako reakciu na dalajlamove
vyjadrenie, že Tibet je súčasťou Číny a ako prejav uznania jedinečného kultúrneho a
náboženského dedičstva Tibetu“. Čínsky prezident tento návrh principiálne
neodmietol, dokonca vo svojej odpovedi nepoužil ani zvyčajnú rétoriku Pekingu voči
Dharamsale (označovanie dalajlamu za „zradcu“ či „separatistu“ a jeho prívržencov
za „dalajlamovu kliku“) a jeho jedinou podmienkou bolo, že dalajlama musí najprv
verejne akceptovať, že Tibet dnes tvorí súčasť Číny. Ťiang Ce-min zároveň priznal
existenciu niekoľkých komunikačných kanálov s exilom. Čínsky prezident pripustil,
že Tibet je jednou z problematických otázok súčasného čínskeho vývoja. Až
budúcnosť ukáže, či tieto sľubné signály prispejú k zlepšeniu situácie Tibeťanov
žijúcich v ČĽR a či nešlo iba o prázdne gesto čínskeho prezidenta voči svojmu
americkému hosťovi. Návšteva vysokej komisárky OSN pre ľudské práva Mary
Robinsonovej v septembri 1998 v ČĽR, počas ktorej strávila dva dni aj v Tibete a
rovnako ako Clinton otvorene vyzvala pekingské oficiálne miesta k dialógu s
dalajlamom, môže byť ďalším krokom k znovuobnoveniu prerušeného dialógu, ktorý
iniciovali Spojené štáty. Je však isté, že otázka Tibetu je pre obidve strany iba malou
súčasťou komplexnej dvojstrannej a globálnej agendy americko-čínskych vzťahov a
všetky budúce pozitívne či negatívne zmeny budú iba reflektovať dynamiku
vzájomného vzťahu USA a Číny.
Významnou udalosťou, ktorá negatívne ovplyvnila vzťahy medzi Pekingom a
Dharamsalou, boli okolnosti výberu 11. prevtelenia pančhenlamu, ktorým sa
zostavovatelia publikácie venujú iba okrajovo. Pančhenlama je druhou
najvyššou duchovnou autoritou tibetskej buddhistickej sekty Gelugpa, ktorá je od 17.
storočia najvplyvnejšou sektou v Tibete. Na rozdiel od 14. dalajlamu, ktorý roku 1959
odišiel do severoindického exilu, 10. pančhenlama Čhökji Gjalcchän prežil svoj život
v Číne, kde bol od začiatku 60. rokov do konca 70. rokov vo väzení a v
pracovnom tábore. Zomrel 28. I. 1989 vo svojom tradičnom sídle, kláštore Tašilhünpo
v Žikace, počas jednej z mála návštev Tibetu, ktoré mu boli umožnené. Jeho smrť
odštartovala niekoľkoročný proces vyhľadania 11. prevtelenia. Členom tibetsko-
čínskej vyhľadávacej skupiny bol aj opát kláštora Tašilhünpo Čhadel Rinpočhe, ktorý
o procese vyhľadávania informoval (možno aj s vedomím Pekingu) dalajlamu. Ten
dňa 14. V. 1995 na základe zoznamu vhodných kandidátov uznal za jediné a pravé
prevtelenie 10. pančhenlamu Gendüna Čhökji Ňimu, šesťročného chlapca zo
severotibetského Nagčhu. Čínska reakcia na jeho voľbu bola negatívna a prezident
Ťiang Ce-min odmietol dalajlamovu žiadosť, aby Čína Gendüna Čhökji Ňimu uznala
za 11. pančhenlamu. Čínska strana pokladala dalajlamov postup za nelegálny a
zasahujúci do kompetencií, ktoré si uzurpovala sama, a trvala na tom, aby kandidáta
na pančhenlamu vybrali losovaním z tzv. zlatej urny (tib. serbum). Takýto spôsob
výberu kandidáta na post dalajlamu a pančhenlamu roku 1792 zaviedol mandžuský
cisár Čchien-lung z poslednej čínskej dynastie Čching a tento mechanizmus
symbolizoval posilnenie kontroly cisárskeho dvora v Tibete, ale od II. polovice 19.
storočia sa takmer nepoužíval. Čínska strana urýchlila proces vyhľadávania a 29. XI.
1995 došlo v lhaskom chráme Džokhang za účasti straníckych a štátnych
funkcionárov k ceremoniálnemu losovaniu z troch kandidátov pomocou zlatej urny.
Vylosovaný bol päťročný Gjalcchän Norbu, ktorého 8. XII. 1995 v kláštore
Tašilhünpo intronizovali za 11. pančhenlamu. KSČI sa teda podľa vzoru poslednej
dynastie rozhodla priamo zasiahnuť do náboženských záležitostí. Vytvoril sa tak
nebezpečný precedens, ktorý môže výrazne ovplyvniť ďalší vývoj v Tibete, keďže
súčasný dalajlama má už 63 rokov. Dalajlamov kandidát Gendün Čhökji Ňima a jeho
rodina sa nachádzajú na neznámom mieste (v prospech jeho bezpečnosti a slobody u
čínskej vlády intervenoval napríklad zahraničný výbor amerického Senátu a Európsky
parlament), keďže akékoľvek prejavy úcty veriacich k jeho osobe by predstavovali
ďalší výraz lojality Tibeťanov voči dalajlamovi. Nekompromisný prístup obidvoch
strán mal za následok ochladenie vzájomných vzťahov.
Pokusy vysloviť akékoľvek prognózy o ďalšom vývoji v tibetskej otázke sú
takmer s istotou odsúdené na neúspech. Dalajlama v reakcii na stretnutie Clintona a
Ťiang Ce-mina naznačil svoje najbližšie aktivity. Jeho úsilím je nadviazať väčšie
množstvo kontaktov s čínskou stranou a bez zbytočnej publicity hľadať v rokovaniach
pre obidve strany prístupný kompromis. Dalajlama prezentoval záujem absolvovať
púť po posvätných miestach v Číne a využiť túto príležitosť i na stretnutia so
zástupcami masmédií, intelektuálmi a v rámci možností aj s vedúcimi predstaviteľmi
štátu. Priame rokovania dalajlamu by iste prispeli k posunutiu dialógu Dharamsala -
Peking zo slepej uličky, no len ťažko možno predpokladať, že by sa čínska strana
odhodlala k takémuto prístupu a k slovu sa pravdepodobne dostanú prostredníci. Ako
dokumentuje odstavenie Chu Jao-panga od moci v januári roku 1987, aj istá
liberálnosť v otázke Tibetu sa pre predstaviteľov takejto názorovej platformy môže
stať nepríjemnou príťažou v budúcom mocenskom boji. Dalajlamova koncepcia
budúceho statusu Tibetu v súčasnosti nevychádza z nezávislosti Tibetu, jej základ
tvorí predstava o skutočnej a rozsiahlej autonómii v rámci Číny so zachovaním
kompetencií centrálnej vlády v oblasti zahraničnej politiky a obrany, čiže malo by ísť
o podobné postavenie, ako má v súčasnosti podľa princípu „jedna krajina, dva
systémy“ Hong Kong. Predstava faktickej autonómie, ktorá by zaručovala rozvoj
tibetskej kultúry a tibetského náboženstva, zabezpečila pokojný odsun časti chanskej
populácie, umožnila zavedenie dôsledného bilingvizmu a zvýšila počet Tibeťanov v
najvyšších funkciách v štátnej správe na území Tibetu, je realistickým cieľom, ktorý
sa v dlhodobej perspektíve dá dosiahnuť. Čína zatiaľ túto predstavu odmieta a
dalajlamu obviňovala a obviňuje, že za jeho modelom faktickej autonómie sa v
skutočnosti skrýva úplná nezávislosť. Okrem dalajlamovej „strednej cesty“ existujú v
exile aj radikálne skupiny, pre ktoré je jediným riešením nezávislosť Tibetu.
Vzhľadom na to, že od začiatku 80. rokov dialóg s Pekingom zásadne nepokročil
a výrazne sa nezlepšila ani situácia Tibeťanov v Tibete, existujú aj skupiny - najmä
Tibetský kongres mládeže (Tibetan Youth Congress), ktoré ponúkajú alternatívu
eskalácie konfliktu, himalájsku verziu intifády.
Zachovanie integrity ČĽR je spoločným konsenzom nielen čínskej vládnucej
elity, ale i drvivej väčšiny opozičných skupín a dokonca aj predstaviteľov politického
režimu Čínskej republiky na Tchaj-wane. Preto nemožno očakávať, že by ďalšia
demokratizácia politického života v ČĽR automaticky viedla k uznaniu tibetských
nárokov na nezávislosť. Čínskych politikov straší vlastná verzia teórie domina: strata
jednej časti územia ČĽR pre nich znamená začiatok procesu postupnej secesie ďalších
regiónov. Budúca demokratizácia Číny a primeraný tlak medzinárodnej komunity
však môžu znamenať zlepšenie postavenia národnostných menšín v Číne: autonómne
regióny by mohli získať faktickú samosprávu a politická moc by prešla do rúk
menšinových politických elít. Jedným z modelov budúceho usporiadania je koncepcia
federalizovanej Číny, ktorú vypracovali exiloví intelektuáli v období po zániku
Sovietskeho zväzu a očakávaného, no nenaplneného, scenára dezintegrácie Číny po
smrti Teng Siao-pchinga, a ktorá rieši nielen problém oblastí obývaných minoritami,
ale i vzťahy medzi ostatnými provinciami s centrálnou vládou i status Tchaj-wanu.
Jednotlivé štáty vytvárajúce federáciu by mali mať vlastné vládne orgány a do ich
právomoci by patrili všetky vnútorné záležitosti. Otvorenou zostáva otázka, do akej
miery by Tibeťania - no napríklad aj Ujguri - ešte mali záujem na zachovaní
štátoprávneho zväzku s Chanmi, ako by sa vytýčili vnútorné hranice federácie a aké
by bolo postavenie Chanov v menšinových regiónoch. Otázka vytýčenia hraníc - či už
prípadného samostatného celku alebo ako súčasti federácie či konfederácie - je
problematická najmä v prípade Tibetu. Exiloví politici pri svojich úvahách
vychádzajú z predstavy tzv. „veľkého Tibetu“, ktorý by mal zahŕňať aj tie územia
obývané Tibeťanmi, ktoré netvoria súčasť TAO (podľa čínskych štatistík žije v ČĽR
vyše štyri a pol milióna Tibeťanov a viac ako polovica z nich obýva územia mimo
TAO). V tejto citlivej otázke, ktorá ohrozuje jednotu exilovej komunity, by mala
tibetská strana - a najmä dalajlama, ktorý požíva najväčšiu autoritu - byť pripravená
urobiť ústupky, keďže mnohé z týchto oblastí v minulosti objektívne patrili do
jurisdikcie čínskej moci a politický vplyv lhaskej vlády bol iba obmedzený.
Vytvorenie štátneho útvaru, na území ktorého by žili všetci príslušníci tibetského
etnika, nie je reálne a čo najskôr treba akceptovať fakt, že časť tohto etnika sa ocitne
mimo hraníc Tibetu, kde však musia byť ich menšinové práva garantované. Rovnako
ako dalajlama odmietol začiatkom 80. rokov čínsku taktiku obmedziť dialóg
Peking - Dharamsala iba na otázku jeho postavenia a funkcie po prípadnom návrate do
Číny, tak aj záujmy stotisícovej emigrantskej komunity by mali ustúpiť vyššiemu
cieľu - záujmom Tibeťanov žijúcich v Tibete.
[
15.08.1999
zdroj: TIBINFO (www.tibinfo.cz) autor: Martin Slobodník ]
|
